Praslovančina - základné znaky

« Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica Praslovančina základné znaky Úvod do štúdia jazyka Elena Čičová – Študent 1xFjRj(PT) 4.11 2022 Praslovančina Slovanské jazyky sa vyvinuli zo spoločného základu, ktorým je praslovančina.

Na vývoj praslovančiny mali vplyv aj neslovanské jazyky, ktoré nám odrážajú aj zložitý proces etnogenézy Slovanov, procesy etnickej asimilácie, miešania a splývania.

Môžeme teda konštatovať, že praslovančina mala zmiešaný ráz.

V slovanskej aj Baltskej slovnej zásobe je niekoľko kentumových slov.

Predpokladá sa, že tieto slová pochádzajú z vymretého jazyka, ktorí patril národu susediacemu s Baltmi a Slovanmi.

Podľa významu týchto slov usudzujem, že išlo o vyspelých chovateľov dobytka a pastierov (napr.

krova, kráva, lit.

krávé).

Slovania a Balti nepochybne asimilovali viac podobných etník a prijali ich do svojho jazyka.

Presne ich však nevieme určiť, pretože sa nevyčleňujú zo slovanského ani baltského jazykového systému.

Oddelenie Praslovanov a Prabaltov sa prejavilo niekoľkými javmi.

Patria k nim napríklad: Indoeurópske krátke vokáli (i, u), ktoré sa redukovali a vznikli tak stredné polosamohlásky tzv.

jery ktoré mali pevné miesto vo vokalickom systéme praslovančiny a takisto aj dištinktívnu funkciu.

Slovanské hláskoslovie a tvaroslovie ovplyvnila tendencia ku zovšeobecneniu typu slabiky o stúpavej zvučnosti, ktorú nazývame ako zákon otvorených slabík.

Slovanské jazyky nahradili čas dokonavý - nedokonavý protikladom sloveso dokonavé- nedokonavé, čím vytvorili kategóriu vidu. Nárečové rozrôznenia praslovančiny V najstaršom období sa Praslovančina rozdelila na dva základné celky: východný(dnešný východní a južní Slovania) a západný.

Toto rozdelenie spôsobila palatalizácia velár k, g, ch.

Zatiaľ čo prvá palatalizácia dala na celom území rovnaký výsledok, pri druhej a tretej to tak nebolo.

Druhá palatalizácia mala vo východnej časti väčší rozsah ako v západnej.

Palatalizácia tu prebehla nie len u velár pred samohláskami i, ě ale aj u spoluhláskových skupín gv, kv pred i, ě.

V západnej skupine tieto skupiny pred i, ě ostali bezo zmeny.

V západnej skupine sa stotožnilo s ´vzniknuté druhou palatalizáciou veláry ch s výsledkom prvej palatalizácie a vznikla spoluhláska š.

Vo východnej vetve sa zachovalo mäkké s´.

Ďalší vývoj jazykových zmien svedčí o tom, že došlo ku zmene vzťahov medzi vetvou východnou a západnou, v tom zmysle, že od východnej vetvy sa oddelili predkovia dnešných južných Slovanov a osamostatnili sa, potom došlo k zblíženiu východných a západných.

Týmto vznikli dve nové skupiny: južná a severná. V ďalšej fáze migrácie opustili slovanskú pravlasť predkovia Čechov a Slovákov a usadili sa na území kde žijú dodnes.

N prelome 5.

a 6.stor.

obsadili uhorskú nížinu kočovní Avari, a podmanili si miestne slovanské obyvateľstvo.

V 9-10.stor.

prišli na toto územie ugrofínske kmene.

Nepriamym dôsledkom prerušenia styku slovenčiny a češtiny a južných jazykov bolo ich spojenie so západoslovanskými jazykmi.

Takto sa vytvorili 3 celky: vetva západná, južná a východná. 1 Praslovančina - základné znaky. Praslovančina je prajazyk, z ktorého sa vyčlenili slovanské jazyky divergentným spôsobom.

Formovanie praslovančiny trvalo takmer 3 tisícročia.

Toto obdobie zahŕňa včleňovanie praslovančiny z praindoeurópčiny, baltoslovanskú jazykovú jednotu, rozčlenenie praslovančiny na 3 skupiny a ďalšiu diferenciáciu prajazyka vedúcu až po koniec praslovanskej jazykovej jednoty.

Posledné celoslovanské zmeny sa vykonali v 10-11.stor. a začína obdobie vzniku a formovania jednotlivých slovanských jazykov.

Počas procesu individualizácie praslovančiny, v priebehu ktorého sa tento slovanský jazyk vyformoval na zložitý jazykový systém.

Historicko-porovnávacia metóda je retrospektívnou metódou, pri ktorej sa postupuje od porovnávania reálne doložených tvarov a foriem v písomných pamiatkach alebo v živých jazykov k rekonštruovaniu, t.

j.

k opisu pôvodných resp. predpokladaných tvarov a foriem slov.

Ferdinand de Saussure zakladateľ štrukturalizmu a tvorca modernej jazykovedy, sa vyjadril, že táto metóda umožňuje bádateľom preniknúť do minulosti jazyka oveľa hlbšie než to umožňujú písomné pamiatky.

V slovanskej jazykovede sa predpokladá, že dejiny praslovančiny trvali tritisíc rokov, ktoré môžeme rozdeliť na dve obdobia.

Tieto dve obdobia sú nerovnako dlhé, pričom staršie obdobie je dlhšie, trvalo približne dvetisíc rokov a vývinovo konzervatívne, v ktorom praslovanský jazyk stále fungoval ako jednotný jazykový útvar.

Druhé obdobie je kratšie, ale vývinovo progresívne, to znamená, že v tomto druhom období sa vykonali dôležité zmeny v praslovanskom jazyku, ktoré nakoniec viedli k jeho rozpadu.

Neskôr došlo k rozčleneniu slovanského prajazyka najprv na dve časti – západnú a juhovýchodnú, a neskôr na tri časti – západnú, východnú a južnú.

Podľa Samuila Borisoviča Bernštejna, je medzník medzi starším a mladším obdobím zákon otvorených slabík .

V staršom období, keď ešte neplatil zákon otvorených slabík, sa v praslovančine vyskytovali tzv.

zatvorené slabiky typu CVC (konsonant – vokál – konsonant). Vďaka platnosti zákona otvorených slabík, podľa ktorého sa zatvorené slabiky -CVC menili na otvorené slabiky -CV, v praslovančine sa uskutočnil celý rad zmien, ktoré viedli k zániku zatvorených slabík a k vzniku otvorených slabík. V rámci zákona otvorených slabík sa uskutočnili tieto čiastkové zmeny: 1.

Zánik koncových slabík, sūnǔs > synъ, ¿) > slov.

syn, rusín.

Cын 2.

Vznik nosoviek z pôvodných diftonických spojení typu: en, em > ę, on, om > о, napr.: menso > męso 3.

monoftongizácia pôvodných diftongov oi (ai), ei, au (ou), eu, 4.

A) metatéza likvíd (prešmyknutie) diftongických spojení or, ol, er, el B) metatéza likvíd v interkonsonantickej pozícii (v pozícii medzi dvoma spoluhláskami) v skupinách tort-, tolt- má tri výsledky: trat-, tlat- v slovenčine, češtine a v južnoslovanských jazykoch, napr.: golva (lit.

galvà) 5.

posun slabičného predelu a zmeny novovzniknutých spoluhláskových skupín: Zmena zatvorenej slabiky na otvorenú v pozícii uprostred slova CVC-CV > CV-CCV sa mohla uskutočniť aj posunom slabičného predelu, v dôsledku čoho sa prvá slabika zmenila na otvorenú, napr.

gněz-do > gně-zdo, nes-ti > ne-sti. 2 Posledné celoslovanské zmeny Poslednou celoslovanskou zmenou z 10.-11.

stor.

je zánik a vokalizácia jerov, ktorá sa uskutočnila vo všetkých slovanských jazykoch a ktorá znamenala negáciu zákona otvorených slabík.

Ďalšie dve zmeny z tohto obdobia – denazalizácia (zánik nosoviek) a kontrakcia (stiahnutie).... »